Najtemnejšie okamihy vo svete financií

V histórii moderného hospodárstva nastali chvíle, keď panika ovládla trhy, banky skolabovali, dôvera zmizla a svet sa na pár dní doslova zastavil. Tieto dni neboli len o číslach na burzách – boli o ľuďoch, ktorí prišli o úspory, o vláde, ktorá zápasila s chaosom, a o systéme, ktorý balancoval na hrane.

Čierny pondelok – 19. október 1987

Bol to obyčajný jesenný pondelok – až na to, že sa zapísal do dejín ako najväčší jednodňový prepad akciového trhu v modernej histórii. Index Dow Jones Industrial Average sa v ten deň prepadol o 22,6 %. Pre porovnanie: rovnaký pokles by dnes znamenal stratu vyše 7 000 bodov za jediný deň.
Na rozdiel od iných kríz to nebola jedna konkrétna udalosť, ale zmes faktorov, ktoré sa spojili do perfektného búrkového koktailu:

• Automatizované obchodovanie – počítače spustili lavínu predajných príkazov, ktoré sa navzájom „nakopávali“.
• Panika investorov – strach sa rýchlo šíril trhmi po celom svete.
• Obavy z rastúcich úrokových sadzieb a inflácie v USA.
• Nedostatok likvidity – keď všetci predávajú, kupcov niet.

Čierny pondelok nezasiahol len Wall Street. Trhy v Európe, Ázii a Austrálii nasledovali s podobnými stratami. Bola to prvá skutočne globálna finančná kríza v reálnom čase, podporená novou technológiou a prepojenosťou svetových trhov.

Na rozdiel od veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch neprišla recesia. Trhy sa pomerne rýchlo spamätali. No šok z Čierneho pondelka viedol k zásadným zmenám v regulácii trhov:

• Zaviedli sa tzv. „circuit breakers“ – mechanizmy, ktoré dočasne zastavia obchodovanie pri prudkých výkyvoch.
• Zvýšila sa pozornosť na riziká algoritmického obchodovania.

Veľká hospodárska kríza – 1929 až 1933

Všetko sa začalo 24. októbra 1929 – známym ako Čierny štvrtok. Nervózni investori začali hromadne predávať akcie a trhy sa prepadli. Nasledovali Čierny pondelok a Čierny utorok. Týždeň paniky vymazal miliardy dolárov hodnoty a odštartoval najhlbšiu ekonomickú krízu 20. storočia.

Ale toto nebola iba kríza burzy. Bola to lavína, ktorá zasiahla celú spoločnosť. Milióny Američanov stratili prácu, domy a životné úspory, banky krachovali jedna po druhej – v USA ich zanikli tisíce a nezamestnanosť v Spojených štátoch presiahla 25 %. Z radosti z rastu sa stala úzkosť z prežitia – chudoba, hladové pochody, zúfalstvo.

Kríza mala globálny dopad. Postihla Európu, oslabila demokracie a v Nemecku vytvorila podmienky, ktoré umožnili nástup nacizmu. V USA kríza prinútila vládu konať – prezident Franklin D. Roosevelt predstavil balík reforiem pod názvom New Deal, ktorý transformoval americkú ekonomiku a posilnil úlohu štátu.

Kombinácia špekulatívnej bubliny, prílišného optimizmu, nedostatočnej regulácie bánk a centrálnej monetárnej politiky, ktorá zlyhala vo chvíli, keď mala pomôcť. Vlády reagovali príliš neskoro – a keď zasiahli, urobili to často zle, napríklad zvyšovaním daní a ciel, čo krízu len prehĺbilo.

Kolaps Lehman Brothers – 15. september 2008

Príliš veľkí na to, aby padli. Túto frázu si svet opakoval znova a znova – až kým sa nezrútila investičná banka Lehman Brothers, jeden z pilierov Wall Streetu, s históriou dlhšou než väčšina moderných štátov. Dátum 15. september 2008 sa navždy zapísal do dejín ako moment, keď sa z finančnej krízy stal globálny chaos.

Lehman, štvrtá najväčšia investičná banka v USA, sa roky topila v riskantných hypotékach a derivátoch. Keď americký realitný trh skolaboval, ukázalo sa, že obrovské portfólio „toxických aktív“ nie je možné predať – ani presne oceniť. Keď už banka nevedela získať nové peniaze a nikto ju nechcel zachrániť, vyhlásila bankrot s dlhom viac ako 600 miliárd dolárov – najväčší v histórii USA. Trhy skolabovali, dôvera medzi bankami zmizla. Globálny úverový trh zamrzol – firmy nemali peniaze na výplaty, ľudia na hypotéky. Milióny ľudí prišli o prácu. Domy sa zhabávali, ekonomika padala, spotreba sa prepadla.

Politici, ktorí dovtedy hovorili o „voľnom trhu“, začali masívne zasahovať – štátne záchranné balíky, kvantitatívne uvoľňovanie, nízke úroky, regulácie. No dôvera bola otrasená.

Banka bola prepojená s celým svetovým finančným systémom. Keď padla, nikto nevedel, kto bude ďalší. Strach a neistota sa šírili rýchlejšie ako vírus – a z lokálnej hypotekárnej krízy sa stala globálna hospodárska recesia.

Európska dlhová kríza – 2010 až 2015

Keď v roku 2008 skolabovali americké banky, o dva roky neskôr to začalo vrieť aj v Európe. Na rozdiel od USA to však neboli súkromné firmy, ktoré boli v problémoch. Tentoraz to boli celé štáty, ktoré sa topili v dlhoch. Grécko, neskôr Írsko, Portugalsko, Španielsko a Cyprus – tzv. krajiny PIIGS – sa stali symbolmi európskej neistoty a otáznikom nad budúcnosťou spoločnej meny.

Po desaťročí lacných úverov a veľkorysých verejných výdavkov sa ukázalo, že niektoré štáty eurozóny žili nad svoje možnosti. Grécko dokonca falšovalo svoje štatistiky, aby sa zmestilo do kritérií eura. Keď investori zistili, že krajiny ako Grécko alebo Portugalsko nemusia byť schopné splácať svoje dlhy, začali od nich požadovať vyššie úroky – a tým ich ešte viac tlačili ku dnu.

Grécku hrozil bankrot, eurozóna panikárila. Európska centrálna banka, Medzinárodný menový fond a Európska komisia (tzv. Trojka) poskytli záchranné balíky výmenou za prísne úsporné opatrenia. V Grécku a Španielsku nezamestnanosť mladých presiahla 50 %, ulice zaplnili masové protesty a štrajky. Po prvýkrát sa vážne hovorilo o tom, či euro vôbec prežije.

Najviac to bolelo obyčajných ľudí – znižovanie platov a dôchodkov, výpredaj verejného majetku a kolaps malých firiem a odchod mladých do zahraničia. Euro bolo na hrane. Kríza odhalila zásadnú chybu v dizajne eurozóny – jednotnú menu bez jednotnej fiškálnej politiky. Všetci mali rovnaké euro, ale každý štát mal vlastné dane, rozpočet a záväzky. A keď prišiel problém, chýbal plán B.

Covid-19 a globálny ekonomický šok – marec 2020

Keď sa začiatkom roka 2020 objavili správy o neznámom víruse v čínskom Wu-chane, málokto tušil, že o pár týždňov bude svet čeliť najväčšiemu hospodárskemu otrasu od druhej svetovej vojny. Nebola to klasická finančná kríza – žiadna bublina, žiadne zlé úvery. Tentoraz bol vinníkom neviditeľný vírus, ktorý zastavil takmer celý svet.

V marci 2020 sa svet ponoril do lockdownov. Obchody sa zatvárali, lety sa rušili, hranice uzatvárali. Ľudia zostali doma, firmy bez príjmov. Spotreba padla, cestovný ruch skolaboval, dodávateľské reťazce sa prerušili. Trhy reagovali panikou. Akciové indexy ako S&P 500 či DAX padali o desiatky percent v priebehu dní. Cena ropy klesla na historické minimá – dokonca na záporné hodnoty.

Na rozdiel od roku 2008 reagovali centrálne banky a vlády okamžite a masívne. Centrálne banky spustili nové kolá kvantitatívneho uvoľňovania, bilióny dolárov a eur vo forme fiškálnych stimulov, úrokové sadzby šli na nulu, dokonca aj do mínusu. Vznikli podporné programy pre firmy, zamestnancov aj samostatne zárobkovo činné osoby.

Najviac utrpeli malé podniky, ktoré nemali rezervy, služby a gastrosektor, ktoré prežívajú zo dňa na deň, cestovný ruch, letecké spoločnosti, hotelierstvo.

Milióny bežných ľudí, ktorí prišli o prácu alebo zažili infláciu po neskoršom oživení.

Po počiatočnom šoku sa ekonomiky začali zotavovať. Ale pumpovanie lacných peňazí do systému, narušené dodávky a oživený dopyt spôsobili, že sa dostavila rekordná inflácia – a centrálne banky zrazu museli opäť brzdiť.

Pády nás učia

Každá z týchto kríz mala iný spúšťač – špekulácie, dlh, paniku, technológie či nečakanú pandémiu. No všetky mali spoločný menovateľ: stratu dôvery.

Finančný svet funguje na krehkej zmluve medzi ľuďmi, inštitúciami a očakávaniami. Keď sa táto dôvera zlomí, čísla padajú rýchlejšie ako gravitácia dovolí. A preto si história pamätá nielen časy rastu, ale najmä tie chvíle, keď sa všetko takmer zrútilo.
 
Autor článku: Iveta Hudáková