PB


Zverejnené: 11.07.2018

Problemi italiani


Zabudnite na Grécko, Európa má novú tikajúcu ekonomickú bombu. Ako sa Taliansko stalo hrozbou pre eurozónu?

Toskánske mestečko Siena začalo písať svoju históriu ešte pred vznikom Ríma. Sedem rímskych pahorkov, najstaršie historické územie mesta Rím, bolo ešte prírodnou divočinou, keď dnešná Siena bola už osadou starovekých Etruskov. Asi 50-tisícové mestečko je s históriou úzko späté dodnes – ako sídlo centrály Banca Monte dei Paschi di Siena.

Tu, v severnej časti Talianska, sa zrodil nástroj, bez ktorého si nemožno predstaviť existenciu žiadnej súčasnej banky či firmy: podvojné účtovníctvo. Systém zaznamenávania každej transakcie v dvoch stĺpcoch, ktoré v konečnom súčte musia viesť k rovnakej sume na strane aktív aj pasív. Na sklonku 15. storočia sa o jeho rozšírenie do sveta obchodu postaral toskánsky mních a matematik Luca Pacioli, autor prvého uceleného textu o princípoch a význame účtovníctva.

Ťarcha zlých úverov

Len ťažko by preto niekto mohol talianskych biznismenov a finančníkov podozrievať z nedostatku skúseností. Napriek tomu sa v roku 2016 ocitla banka Monte dei Paschi v existenčných problémoch a na pokraji bankrotu. Jej účtovné knihy boli zamorené riskantnými aktívami – úvermi, ktoré poskytla svojim klientom, no tí ich buď nesplácali včas, alebo vôbec. Monte dei Paschi nebola jediným finančným ústavom s podobnými problémami. Objem nesplácaných úverov, ktoré si pôvodne nabrali malé a stredné firmy v Taliansku, mohutne narastal aj v ďalších bankách. Približne dve tretiny nedisciplinovaných dlžníkov patrili do dvoch sektorov: stavebníctva a realít. V krajine, ktorá zápasí s hospodárskym rastom a vysokou nezamestnanosťou, nie je dopyt po nových nehnuteľnostiach silný.

Na sklonku roku 2015 dosahoval objem nesplácaných úverov približne 360 miliárd eur, čo zodpovedalo približne pätine všetkých poskytnutých bankových pôžičiek. Ťarchu tohto stavu neznášali len banky. Dodnes ich cítia aj firmy, ktorým by sa úvery na modernizáciu či expanziu zišli. Banky už však do ďalších rizík ísť nechcú.

Taliansko je po Nemecku a Francúzsku treťou najväčšou ekonomikou eurozóny. V rebríčku zadlženosti mu však patrí bezkonkurenčne prvé miesto. Výška verejného dlhu Talianska dosahuje asi 140 % z HDP. Len málokoho preto prekvapí, že robiť obchody so štátom nie je na Apeninskom polostrove veľká výhra. Rím robí často presne to, čo malé firmy v problémoch – neplatí načas.

No obraz talianskej ekonomiky nebol vždy taký ponurý ako dnes. Po vstupe krajiny do EHS v roku 1957 zaznamenalo hospodárstvo nebývalé oživenie a tzv. taliansky hospodársky zázrak trval celé 60. roky minulého storočia. Počas neho došlo k výraznému rozmachu prakticky všetkých priemyselných odvetví – od automobilového priemyslu na čele s výrobcom Fiatov cez chemický, textilný až po potravinársky priemysel.

Obdobie konjunktúry netrvalo dlho, ekonomika začala doplácať na politické zásahy. Tie zmenili Taliansko na krajinu so strnulým trhom práce, kde stretu dopytu s ponukou bránia viaceré štátne regulácie. V rebríčku Svetovej banky, ktorý monitoruje jednoduchosť podnikania v 189 krajinách po celom svete, patrí Taliansku 65. priečka.

Korupcia a byrokracia

Samostatným problémom krajiny je verejný sektor, zdeformovaný rozsiahlou mierou korupcie a byrokracie. Podľa Transparency International vnímajú Taliani korupciu vo svojom štáte podobne ako v Rumunsku, Grécku či Bulharsku. Prepočty Svetovej banky ukazujú, že efektívna miera zdanenia dosahuje okolo 65 %. Európsky priemer je pritom na úrovni približne 41 %. Švajčiarsko a Chorvátsko, do ktorých to talianske firmy nemajú ďaleko, vykazujú efektívnu mieru zdanenia len 29 %, resp. 20 %. Dobrý dôvod na to, aby investície opúšťali Taliansko a smerovali do priaznivejších teritórií.

Uvádzaný sumár talianskej ekonomiky a jej problémov nie je pre investorov novinka. Aj preto asi len málokoho prekvapí, že Taliansko už prednedávnom zbankrotovalo. Potichu, bez širokej publicity. Pred siedmimi rokmi síce Európa prežívala grécku drámu, no v jej závetrí stratilo nárastom úrokových sadzieb prístup na finančné trhy aj Taliansko. Politici a centrálni bankári to nikdy otvorene nepriznali. Aby vytvorili zdanie stability a dali krajine časový vankúš na uskutočnenie potrebných reforiem, absenciu súkromného kapitálu nahradila Európska centrálna banka, ktorá sa stala nákupcom talianskych štátnych dlhopisov.

Podpora ECB je pre Taliansko existenčnou otázkou. Zbaviť sa jej a postaviť sa na vlastné nohy vyzerá – vzhľadom na ekonomickú a politickú situáciu v krajine – ako nemožná úloha. Eurozóna zatiaľ nemá spracovaný postup pre prípad exitu niektorej z krajín platiacich eurom. Nie je vylúčené, že kvôli Taliansku ho bude musieť pripraviť.

Prehľad podielových fondov dostupných na trhu nájdete TU.



Užitočné články

Odborníci Finančného kompasu v médiách